Štvrtkové dopoludnie nás zastihlo v dobrej nálade. Zo zodpovedných a sústredených hudobníkov sa stali uvoľnení, fajnšmekerskí návštevníci festivalu, s ktorými je radosť diskutovať a rozoberať muziku zo všetkých možných uhlov. Po výdatných slovenských raňajkách skombinovaných s nemeckou kávou smerujeme s nádejou v dobrú hudbu k pódiám.

Je to hrozné, ale opäť nám cestu skrížil Danko Jones. Neviem, akým činom, ale opäť som pod jeho prezentačným pultíkom a opäť neveriacky počúvam historky o tom, že Peter Criss niekde vystupoval bez masky a ako je niečo také vôbec možné. Náhoda? Déjà vu? Matrix? To je jedno, rýchlo preč! Prechádzame sa po obrovskom areáli festivalu. Kvitujem fakt, že v porovnaní s rakúskym mamutom Nova Rock je tu vekový priemer návštevníkov o sedem či osem rokov viac. Stretávame naozaj minimum z reťaze odtrhnutých, otravných mládežníkov užívajúcich si naplno prázdniny. Na Wacken skutočne chodia v drvivej väčšine prípadov výlučne fanúšikovia hudby a metaloví znalci. Trochu som sa bál cenovej hladiny tamojších gastronomických zázrakov, ale zaplatiť niečo cez 4 eurá za vkusne pripravený falafel alebo 5 eur za kvalitné mäso v žemli s kapustou je aj pre Slováka prijateľné riešenie.

Program na dvoch najväčších pódiách – True Metal Stage a Black Stage – otvorila formácia SKYLINE, v ktorej sedí za bicími zakladateľ festivalu Thomas Jensen. Zahrala skladby od DEEP PURPLE, MANOWAR, RAMMSTEIN, zaspievala si s ňou Doro, pri ktorej znelo uvedenie ako „najhlasnejšej blondínky na svete“ tak trochu úsmevne. Neviem, či to bolo trémou z obrovského festivalu alebo jednoducho vekom, ale taký roztrasený a slabučký vokálny prejav som od nemeckej metalovej kráľovnej naozaj nečakal. Na True Metal Stage vystupoval so svojou show aj americký herec, komik a moderátor Jim Breuer. Môže sa niekomu zdať vtipným nie veľmi verné napodobňovanie metalových spevákov v detskej pesničke? Asi áno. Z môjho pohľadu to však bolo trápne, silené, úbohé, iritujúce. V priebehu celého festivalu som tuším nestretol tak nesympatického človeka, ako bol tento rádobyvtipný stand-up komik.

Na W.E.T. stejdži to rozbaľujú veľkí favoriti tohtoročného Wacken Metal Battle, čínski THE FALLING. Predvádzajú agresívny metalcore, ktorému po technickej stránke nie je čo vytknúť. Chýba tomu iba duša a zaujímavé nápady. Naozaj vyzerali a hrali tak, ako keby s metalom začali pred štvrťrokom a tradičnou čínskou usilovnosťou vypilovali každučký detail svojej pódiovej prezentácie. Šikmooké stroje.

SEPULTURA, alebo lepšie povedané ten najlepší revival band brazílskej legendy, vystupovala na Wackene s francúzskymi pouličnými umelcami, ktorí trieskajú drevenými palicami do sudov. LES TAMBOURS DU BRONX otvorili ich set, pričom po poslednom údere nastalo trápne ticho. Šéfovi sedemnástich potetovaných bubeníkov nefungoval mikrofón, takže nikto nepočul, čo múdre chcel povedať svetu. Medzitým prichádzajú na pódium Andreas, Paulo, malý Eloy a veľký Derrick a spúšťajú po zbytočnej pauze, keď nebol vôbec využitý efekt pôsobivého intra, hitovku „Refuse/Resist“. K ďalším legendárnym skladbám (pri ktorých ako vždy zúfalo chýba druhá gitara) sa vracajú až v závere, inak nudia novými kúskami či bubeníckymi kompozíciami. Veľmi rozpačité vystúpenie.

Celkoví víťazi Wacken Metal Battle 2011, izraelskí HAMMERCULT, si po roku opäť vychutnali veľké pódium a priazeň niekoľkotisícového publika. Tak trochu neoprávnene, keďže produkujú thrash metal v štýle DARKANE či CALLENISH CIRCLE - samozrejme, v menej originálnom a zúfalo nezaujímavom poňatí. Jeden z prvých naozaj dobrých koncertov tak predvádzajú až starí dobrí Belgičania CHANNEL ZERO. Dva roky po svojom comebacku ovládla táto neoddeliteľná súčasť kvalitnej tvrdej muziky 90-tych rokov pódium s veľkým prehľadom a bola pre mňa bodom zlomu, od ktorého to išlo s kvalitou vystupujúcich už iba k lepšiemu.

UNEARTH vybehli na podium a bez väčších rečí do nás napálili skladbu “My Will Be Done”, skvelú to otváračku výborného albumu “The March”. Buz a Ken nešetrili svoje hmatníky, lietali po pódiu ako blázni, v závere koncertu dokonca využili ring, ktorý bol v stane pripravený na wrestlerské zápasy. Sólovali, riffovali, mlátili sa – zábavní chlapci z Massachusetts. O to viac zamrzelo, že o týždeň na to boli na Brutal Assaulte umiestnení iba na klubovej scene.

Drvivá väčšina divákov sa presunula k hlavným pódiám na VOLBEAT, v stane nás zostalo iba pár stoviek – o to príjemnejšia a srdečnejšia atmosféra tam v konečnom dôsledku bola. Netušil som nič o pláne, ktorý mali CIRCLE II CIRCLE. Očakával som štandardný set z ich nie veľmi zaujímavej novšej tvorby, vyšperkovaný kúskami ako “Watching In Silence” a v závere niečím veľkolepým v štýle “Edge Of Thorns”. O to viac ma prekvapilo intro “The Ocean” a nasledujúca pompézna nádhera “Welcome”. Koncertný set zložený výlučne zo skladieb z albumu “The Wake Of Magellan” k 15. výročiu jeho vydania? Skvelý zážitok! “Turns To Me”, “Morning Sun”, “Complaint In The System (Veronica Guerin)”, titulná skladba nasledovaná zimomriavkovou “Anymore” a v závere “The Hourglass” a “Blackjack Guillotine” – Zachary Stevens spieva stále prvú ligu a dobrý dojem nepokazili ani nenápadní sprievodní hudobníci, ktorí samozrejme ani náhodou nemôžu vyžarovať charizmu ako pôvodní SAVATAGE.

Nadšený jedným z najsilnejších zážitkov tohtoročného Wackenu si na dobrú noc len tak zbežne pozriem dve skladby VOLBEAT na titanských obrazovkách – je naozaj úplne jedno, ako ďaleko od pódia stojíte, stále máte okrem obrazu k dispozícii aj skvelý zvuk. Nerozumiem obrovskej sláve dánskych hudobníkov, ale je mi sympatické, že si títo bývalí deathmetalisti na akcie typu Wacken volajú hostí ako Hanka Sharmanna z MERCYFUL FATE alebo Barneyho Greenwaya z NAPALM DEATH.